30. august: Ref. Thigjettu - Bergerie U Valonne - Refuge Ciottulu di i Mori - Col di Vergio + 3 km Rozprávkovou krajinou (kúpací deň)
nastúpaných: 900 m
naklesaných: 1204 m
max.výška: 2100 m.n.m
teploty: min. 6 °C, max. 25 °C.
hrubý čas pochodu: 11-12 hod.
Vstávame o ôsmej po divokej noci, našťastie sa počasie umúdrilo a tak asi do desiatej sušíme veci, čo to pojeme a Momo sa dokonca sprchuje v ľadovej sprche. (Miňo)
Potom sa už z tohto dňa vyjavuje najkrajšia etapa: klesáme popri PPsK (= pekný potok s kaskádami, hit tohto dňa) k Bergerii Vallone (externá práčka, somáriky), traverzujeme borovicový les, stále ponad PPsK, stúpame do sedla, stále popri PPsK A VŠADE SA KÚPEME!!! Ponoríme sa do ľadovej vody, poskáčeme na brehu a o 10 minút zase šlapeme hore. Hlboké vaničky, vodopádiky, modré nebo, biele obláčiky, ružové hory Paglia Orba a skalné okno Capu Tafunatu. Zo sedla klesáme po zelených lúkach k ďalšiemu PPsK a ružovobielym skaliským s vymytými vaňami. Božské kúpanie! Šúchačky, tobogany, mostíky, fotoradovánky. Odtiaľ popri vodopádoch Cascade Radule klesáme asi 2 hodinky na Col di Vergio.
Asi sme hladní: chalani nehovoria o ničom inom, len o obchodíku s bagetami čo nás (možno) čaká na Vergiu a ako sa tam „nachálujú“. Bagety mali, napodiv, aj o siedmej večer. Sú čerstvé a chrumkavé. Nesieme si ich do bivaku asi 40 min. od sedla. Nad chodníkom bivakujeme.
Ako sme nocovali v začarovanom lese
Tak nám treba! Pohrdli sme civilizáciou a bivakom v refugii, mámivou blízkosťou hotelového obchodíku, mraziaku so zmrzlinou, spaľovňou smetí, dvomi septikmi a asfaltovým kempom. Miesto toho sme si našli nocľah vo voňavom borovicovom lese.
Stany sa tam postaviť nedali, vyhlásili chalani. Tak sme si našli plošinky medzi borovicovou mladinou. A vtedy nás dostihol trest za našu necivilizovanosť - ako prvý sa dostavil strach z ochranárov: sangvinik Momo sa ani raz nezasmial, hovoril len šepotom. Miňa preháňalo, ja som bola nervózna a Janko musel umyť ešus. Zaľahli sme rôzne rozhodení po lese, ihneď po večeri.
A vtedy prišlo číslo dva: PRÍZRAK: najprv som počula cinknúť ešus a drobné krôčiky vedľa mňa. Miňa niečo šťuchlo do boku. Potom Momo vyskočil zo spacáku a začal kričať: počul šuchot a niečo mu odnieslo sandálu. Chalani identifikovali líšku asi 2 metre od nás. Bola nejaká divná. Hádzali do nej kamene, ale nebála sa a furt nás v kruhu obchádzala. Popakovali sme všetko jedlo a veci a zaľahli. Momo so Šeďom si postavili stan na mieste kde sa predým nedal postaviť a nebojácne z neho vyspevovali: My sa líšky nebojíme, tidlajtidlajtidlajdaj! Janko si nachystal k sebe svoje paličky, aby nimi mohol líšku švacnúť po chrbte keď sa priblíži. Za 10 minút začal kričať aj on. Líška vzala jednu paličku do huby a ťahala ju do lesa. Zachytila sa jej o koreň, zašramotila a Janko sa zobudil. Zase panika, ja som sa len hystericky chichotala v spacáku lebo ma nič inšie nenapadlo. Potom ticho. Za 20 minút som sa zobudila na pocit, že mi niečo stojí na hlave a zvrieskla som tak strašne, že potom už bol pokoj asi 4 hodiny.
O pár hodín na to nás zobudilo číslo 3: začula som nad nami divné vzlykavo-zajakavé zvuky dosť nepodobné štekotu, k tomu cinkanie zvoncov a dupo kopýt. Rýchlo sa približovali. Niečo hnalo dolu lesom kravy priamo na náš "kemp" a vydávalo hrôzostrašné zvuky. Schytila som drúk a odohnala som ich sediac v spacáku pomimo (aspoň som bola na to pripravená, ale zbabelo nás obehli keď ma zbadali). Zbehli dole a bolo ich počuť ešte dobrých 15 minút. Chalani si myslia, že to bol pes, ale ja viem, že to bol HEJKAL. Potom sa už ozývalo len systematické chrumkanie a hryzkanie. (Popri Miňovom chrápaní). Janko posvietil na skalu kde si Momo vyložil batoh a zmerčil uško a oko - zase z líšky. Momo si teda vložil batoh do stanu, kde už predtým mali málo miesta aj pre seba a už bol do rána pokoj. (Len na druhý deň si Momo všimol že mu úplne prežrala nosné uško na batohu a chodil ešte 2 hodiny zblednutý že mu mohla prežrať hlavný popruh).
Ráno sme povstávali s kruhmi pod očami, utiekli odtiaľ bez raňajok a teraz opisujem tento nervy drásajúci zážitok v sedle Col St. Pierre kde raňajkujeme.
Ďalšie riadky venujem pesničke Wabiho Daňka ktorá sa volá Hejkal:
Divnej jekot po lesích se prohání,
až v žilách tuhne krev a zuby cvakaj' SOS,
utichá až u potoka pod strání,
jó, takovýhle řvaní by nesnes' ani pes.
Žhavý rudý oči a drápy krvavý,
kosti chřestěj' v rytmu kastanět,
strašidelný vytí a skřeky chraplavý,
tak to je hejkal, na to vemte jed.
U nás hej, hej, hejkal straší v lese,
jen ten, kdo něco snese, tam může v noci jít,
jeho hej, hej, hejkání se nese,
každej se strachy třese, k ohni nesesedneme se,
neboť za boudou v lese zase hejkal začal výt.
Kdo z vás tady na hejkaly nevěří,
ten může u nás přespat, až se zastaví,
nevystrčí špičku nosu ze dveří
a bude jásat, že se dožil rána ve zdraví.
Jenom kalný oči a rysy ztrhané,
kalhoty si bude muset prát,
a děs a hrůza v hlase, jó, to mu zůstane,
až koktavě bude povídat, že:
U nás hej, hej, hejkal straší v lese,
jen ten, kdo něco snese, tam může v noci jít,
jeho hej, hej, hejkání se nese,
každej se strachy třese, k ohni nesesedneme se,
neboť za boudou v lese zase hejkal začal výt. (Marta)
